Veľká radosť

Kázání o 17. neděli po Duchu sv., ekumenický lekcionář cyklu C

Keď Ježíš hovorí o Božom kráľovstve, približujú sa k nemu hlavne hriešnici, aby ho počúvali. Farizejom a zákonníkom sa to nepáči. Reptajú proti tomu: „Tento hriešnikov prijíma a jedáva s nimi.“ Ježišove slová sa dotýkajú sŕdc týchto hriešnikov a vedú ich k obráteniu z ciest temných na cesty Božie. Farizeji a zákonníci sa považovali byť vyvolenými Bohom a sú to tí, ktorí si myslia, že sú mu najbližšie.

Predstavujem si, že Ježiša poslúchajú len preto, aby hodnotili Jeho výklad. Či nehovorí bludy, či sa drží všetkého ako sa patrí a má. Sú už vo svojich očiach „spravodlivými“. Ježíš na ich reptanie odpovie podobenstvami, aby im priblížil, o čo tu vlastne naozaj ide. Ide o radosť v nebi, ale i na zemi, z toho, že pastier nachádza svoju stratenú ovcu a privádza ju späť do svojho ovčinca. Má z toho veľkú radosť a o túto radosť sa chce podeliť i s ostatnými – priateľmi a susedmi. Podobná je radosť v nebi z hriešnika, ktorý činí pokánie.

Tú istú radosť zažíva i žena, ktorá stratí jednu z desiatich svojich vzácnych mincí. Číslo desať znamená dokonalosť. Keď sa jedna minca stratí, je narušená táto dokonalosť. Nedá jej to a kvôli nej všetko obráti vo svojej izbe hore nohami a vyupratuje ju. Keď ju nakoniec nájde, prežíva nesmiernu radosť. Má ju tak veľkú, že ju chce predať a podeliť sa o ňu. Zavolá svojim kamarátkam a susedkám.

Myslím si, že všetci poznáme túto radosť a zároveň i úľavu na duši, keď niečo vzácne stratíme a po úpenlivom hľadaní to opäť nájdeme. Najhorší je ten čas hľadania. Preberáme veci v jednej skrinke, druhej skrinke, nikde to nie je, prejdete do druhej izby a tam preberáte ďalšie skrinky, miesta, kde by sa to mohlo nachádzať, prehľadáte komoru a máte už i pocity zúfalstva a hovoríte si: „Kde to len môže byť?“ Tá vec vám chýba a chcete ju stoj čo stoj nájsť. A tu zrazu z nejakého kúta sa tá vzácna vec objaví a vy prežijete radosť i úľavu z toho, že sa to našlo. V našej kultúre nie je zvykom sa hneď o tieto radosti deliť s ostatnými, ale v Ježišovej i starozákonnej dobe sa ľudia schádzali a predávali svoju radosť druhým, hovorili o tom, čo dobrého zažili.

Každý z nás nejakým spôsobom uveril v Ježiša Krista. Niektorý v detstve, iní v dospelosti. Ja patrím k tým, čo uverili v Pána Ježiša v dospelosti. Stalo sa to ešte počas mojich vysokoškolských štúdií v prostredí študentského kresťanského hnutia. Po svojom obrátení som mohla zažiť radosť ľudí z môjho obrátenia. A pamätám si, akú mala moja veriaca spolužiačka radosť z obrátenia jednej novej sestry po evanjelizácii na internáte. Skákala a výskala plná radosti z jej obrátenia a povedala mi slová, že veľkú radosť majú teraz v nebi. V tej chvíli som si uvedomila, že je to naozaj veľká radosť, že ďalší hriešnik – stratená ovca – sa navrátila srdcom do nebeského ovčinca.

Naša ľudská radosť je obmedzená a malá, o čo dokonalejšia a väčšia musí byť radosť v nebi. Je to naozaj zázrak a veľká radosť, keď sa človek bez Boha obráti a vydá mu svoje srdce. Je to proces, ktorý u mnohých trvá roky. A je to tiež veľká radosť, pretože sú za tým dlhé chvíle čakania i modlitebných bojov. Radujeme sa z týchto chvíľ, keď sa človek pred našimi očami navráti k Bohu. Pripadá mi to, že práve týchto chvíľ zažívame v poslednej dobe málo. Nemáte i vy niekedy podobný pocit?

Napsat komentář